P Ř I H L Á Š E N Í



N A P O S L E D Y
A K T I V N Í

Příspěvky uživatele


< návrat zpět

LUMINA

V situáciách ako tieto mohla byť elfka rada, že dokáže čerpať zo svojho dlhoročného výcviku a skúseností z terénu, ktoré neobalili len jej telo, ale aj myseľ. Niekde v kútiku vlastného podvedomia ležali obavy o jej rodinu a to aj napriek tomu, že s matkou a sestrou sa nerozišli práve v tom najlepšom. Vedela však, že ak by kolotoč vlastných výčitiek teraz spustila, bol by to koniec. Strach sa taktiež hlásil o priateľom z oddielu, no prítomnosť bola tu a teraz, konkrétne zoči-voči temnej sile v zosobnení kamenného monštra. ”Budem sa tváriť, že váš úsmev je naozaj presvedčivý a že vám verím a ešte nejakú chvíľu to spolu zvládneme,” pokúsi sa Dess venovať povzbudivý úsmev záhradníkovi, no je na nej vidieť, že má o neho obavy, pretože v neposlednom rade sa nedokázala ubrániť ani starosti o mága. Videla totiž tú bolesť, ktorá sa mu primiešavala na tvár a nijako sa mu nečudovala. Znášal to však dobre a obaja si hlavne potrebovali udržať chladnú hlavu.
Ťažko povedať čo na cudzinca zabralo skôr a donútilo vystúpiť z radu vyplašených ľudí, no Dess bola omnoho pokojnejšia keď sa neznámy muž zhostil úlohy ošetrovateľa a pomohol mágovi postarať sa o jeho ruku. Nemali žiadny veľký plán okrem toho, že kamenné monštrum bolo treba držať čo najďalej od obyčajných ľudí a raz a navždy ho poslať do hlbín zabudnutia. ”Teší ma, ja som Dessielle,” pokúsi sa venovať cez plece Louisovi úsmev, zatiaľ čo sa postaví pred neho a snaží sa obom mužom získať dostatok času na to, aby sa mohli čo najskôr opäť zapojiť do boja. ”Myslím, že lepší deň na stretnutie sme si ani vybrať nemohli. Začiatok konca sveta, to znie dosť epicky keď na to budeme spomínať, nie?” vychŕli na neho pomerne rýchlo, nakoľko už mala pred sebou celkom iné starosti keď sa rozhodla v štýle kamikadze odlákať príšeru čo najďalej. Vždy jej to kecalo v tých najmenej vhodných situáciách, no dnes sa jej to zjavne vypomstilo. Ak by sa jej niekto spýtal, či by sa v prípade možnosti vrátenia času o pár sekúnd späť rozhodla konať inak, pravdepodobne by to nespravila. Stále si totiž myslela, že by nebolo rozumné čakať na jednom mieste so zraneným mágom kým by si šutre prišli po nich oboch. Dúfala však, že bude mať viac času, no opak bol tentokrát pravdou a šutríky jej tú odťatú paprču vrátili aj s úrokmi - kamenne našli hrudník a s desivou presnosťou ju poslali na zem. Ostrá a prenikavá bolesť jej prešla pravou stranou hrudníka a nepríjemné prasknutie nenaznačovalo nič dobré. Nebyť toho, že si Dessielle pri páde vyrazila dych, určite by sa jej z úst vydral bolestivý výkrik, no takto len nemohla lapiť po vzduchu a jej ústa sa splašene otvárali, zatiaľ čo sa jej na tvári krivila bolesť. Na pár sekúnd bola úplne paralyzovaná a nebyť Louisovho zemetrasenia ktoré obludu značne vyrušilo, pravdepodobne by ani nemala ktovieako vysoké šance. Vďačne sa pozrela mágovým smerom, no v rovnakom momente sa jej bránica konečne uvoľnila a telo ju automaticky donútilo zhlboka sa nadýchnuť, čo zase nepobrali vôbec dobre zlomené rebrá, nakoľko jej hrudníkom znovu prešla pri nádychu ostrá bolesť, ktorá ju teraz donútila syknúť. Musela len dúfať, že rebrá to ešte nejaký čas vydržia a nie sú zlomené natoľko, že by jej prepichli rebrá. To by tu potom mali všetci celkom dramatické divdielko na mladú elfku kašľajúcu krv. Kto vie, možnože by sa monštrum zľaklo a vrátilo sa tam odkiaľ prišlo. Na to sa však nemohol spoliehať nikto, a preto jej tie zvyšky duchaprítomnosti velili šetrne, no hlavne rýchlo opäť vyliezť na nohy. Chtiac-nechtiac, musela si pri tom pomôcť mečom, no nebolo to nič z čoho by mala radosť. Snažiac sa dýchať čo najplytkejšie rozbehla sa k mágovi, v prvej ruke držiac meč a ľavou si držiac poranený hrudník.
”Dobrá práca,” pokúsi sa o povzbudivý úsmev, no vzhľadom na to ako je zadýchaná a každý nádych ju bolí to zrejme ako úsmev nevyzeralo, skôr bolestivý úškrn sprevádzaný zvrašteným obočím. ”Prosím povedz mi, že si pravák…” pozrie na jeho zlomenú ľavú ruku zavesenú okolo krku a potom na neho. Pri najhoršom mohla vždy risknúť svoje zranenie a dúfať, že si pri tom nevykašle pľúca. ”To zemetrasenie vyzeralo dostatočne silné, jeden dobrý úder by mohol sta...čiť,” zabrble rýchlo, no v poslednom slove sa sekne, nakoľko sa veľmi inteligentne pozabudla a ruku s mečom dvihla k Louisovi trochu predšie, čím zaťažila pravú stranu hrudníka a telom jej opäť prešla ostrá bolesť. ”Je to dobrá čepeľ, znič tú hnusnú zelenú hlavu,” povie zamračene, čo môže byť spôsobené rovnako bolesťou ako aj jej nespokojnosťou ohľadom vlastnej neschopnosti spraviť viac. Rýchlo pozrela na monštrum a skontrolovala koľko majú času, pretože na účinky zemetrasenia sa taktiež nemohli spoliehať večne. ”Budem hneď za tebou a ak to nebude stačiť, jednoducho sa stiahni a doraz ho mágiou,” povie mu ešte, nakoľko im dochádzali možnosti. Bolo to teraz alebo nikdy. Aj keby teraz o meč prišla, stále mala ešte po oboch stehnách pripnuté dýky, takže v akomkoľvek nešťastom prípade mágovho neúspechu bola pripravená narvať to príšere všetko do hlavy či už by si pľúca prepichla alebo nie. Nemohli to nechať vyhrať.

LUMINA (LICHÁ) (7)
Teraz nebol priestor na to hádať sa so záhradníkom o tom, kto pôjde von a kto zostane dnu. Priviazať ho tu taktiež určite nemohla a hoci sa prirodzene bála o jeho bezpečie, podvedome tušila že pár pomocných rúk na viac sa jej jednoznačne zíde. ”V poriadku. Vy musíte vedieť čo robíte,” povie s jemným náznakom obáv o jeho osobu a hoci ho poznala len pár minút, bolo len prirodzené keď nechcela aby sa mu niečo stalo. Bolo za tým množstvo dôvodov, no v situácii ako táto išli bokom akékoľvek informácie o jej otcovi, ktorými by mladík mohol disponovať, pretože museli riešiť jednu katastrofu za druhou postupne. Keď je to jej bezpečnosť o ktorú je obava, elfka sa musí chtiac-nechtiac pobavene zasmiať a pohľadom šibnúť po mágovi, ktorý sa pre zmenu strachuje o ňu. Dess nebola tak šialená aby sa smiala nebezpečenstvu priamo do tváre, možno len trošinku, ale každopádne nepatrila ani k tým čo by stiahli hlavu medzi ramená a nechali sa zastrašiť. Jej telo poznamenané bojom bolo v jednom veľkom napätí a očakávaní čo sa bude diať, takže pokým nemala na koho zaútočiť, potrebovala ten adrenalín filtrovať inak, hoci aj smiechom. Navyše bolo sympatické a milé, že o ňu niekto prejavil starosť, nakoľko na to nebola úprimne zvyknutá. Navyše z úst muža to nepôsobilo tak, že by sa o jej bezpečnosť strachoval preto, že je žena. Mala pocit, že to bolo úprimnejšie a pohlavie v tomto ohľade nehralo žiadnu rolu, nakoľko z mága šla dobrota a to sa poprieť nedalo. Ľudia sa však začali hrnúť dnu ako divý a úsmev ktorý elfka darovala mágovi razom vyprchal a zmenil sa na prísne a tvrdé zamračenie. Videla, že slová záhradníka nemajú na vystrašených ľudí žiadny účinok, no nemala čas venovať sa tomu nakoľko mali už celkom iné problémy, no vďaka záhradníkovej mágii boli aspoň na nejaký čas ochránený a Dess dúfala, že kamenná clona bude dosť silná a na nejakú chvíľu vydrží.
Prepočítala sa však a to sa jej stalo osudným, nakoľko pocítila v pravej ruke ostrú bolesť a mohla len ďakovať rokom tréningu, že nedopadla horšie. ”Sakra,” sykla keď zacítila nának bolesti, ktorý bol zatiaľ ešte tlmený množstvom adrenalínu v krvi a zamračila sa na škrabanec a roztrhanú látku, nakoľko nemala oblasť rúk medzi lakťom a ramenom nijako krytú, keďže jej vychádzková zbroj poskytovala ochranu len predlaktiam v podobe ľahkých nátepníkov. Nebol však čas ani priestor skúmať nejaký škrabanec, pretože ruka bola funkčná a to stačilo. Odťatá ľavá paprča príšery jej však dodala povzbudenie a Dess len ďakovala Neean že pri nej dnes stála. Jej spoločník však zjavne toľké šťastie nemal a ani jej varovanie mu nebolo nijako nápomocné a už vôbec nie, keď sa ho príšera pokúsila hodiť jej smerom. Ako prvé musela dávať elfka pozor, aby sa jej nový priateľ v zbrani nenapichol na meč, takže sa ho pokúsila odkloniť stranou a zároveň mága nejako voľnou a najmä zdravou rukou zachytiť a zjemniť jeho pád. ”Ste v poriadku? Čo ruka?” vychŕlila na neho či už sa jej predošlá snaha vydarila alebo nie. ”Nemôžeme byť na kope, sme potom ľahký cieľ,” zamrmlala ešte rýchlo smerom k mužovi, no jej plnú pozornosť si vysluhovalo kamenné monštrum. ”Skúsim to odlákať,” premýšľa nahlas a pohľad jej padne na muža, ktorý bol jeden z tých čo sa v snahe nájsť útočisko prišli ukryť do skleníkov. ”Hej, ty!” zakričí na neho nestrácajúc čas formalitami a z pravej ruky si strhne kus lásky, ktorý už bol aj tak poničený od kamenných pazúrov obživlej kopy kamenia, a doslova ho hodí po cudzincovi. ”Uviaž mu to okolo krku a ruku treba prevesiť dnu do závesu, rýchlo,” zavelí snažiac sa vzbudzovať dostatok autority na to, aby ju cudzinec poslúchol. Nechcela riskovať, že jediný boja schopný muž v najbližšom okolí sa pri ďalšom boji zraní ešte viac a svoje zranenie si zhorší tak, že nebude schopný rukou ani len pohnúť. ”Hej, záhradník, ešte ťa budem potrebovať,” venuje mu cez plece bláznivý úškrn a potom sa rozbehne smerom k monštru, pripravená postaviť sa na obranu a brániť dvoch mužov za sebou, kým sa k nej mág nebude môcť pripojiť a pomôcť jej odťať aj tú druhú packu.

LUMINA PÁRNA

Dessielle bola odhodlaná zistiť čo sa stalo s jej otcom, no zároveň si musela pripomínať aj to, že trpezlivosť ruže prináša. Ak to v dielni od Eroana nepočula stokrát, tak ani raz. Spoločenské slušnosti už však mali za sebou a jej sa konečne podarilo prepracovať k tým dôležitejším veciam, kvôli ktorým sem prišla. Muž pred ňou síce pôsobil trochu zmätene, no zazlievať mu to nemohla, predsa len ho tu tak trochu prepadla a zastihla totálne nepripraveného. Napriek zmätenosti v očiach, s ktorou asi nemohol nič spraviť, jej venoval milý úsmev a za ten mu bola elfka vďačná, rovnako ako za to, že s ňou bol vôbec ochotný hovoriť aj keď dopredu nevedel o čo ide. Úsmev mu preto opätovala a pustila sa do prvej z nekonečných otázok, ktoré mala v hlave odkedy Thallana videla naposledy, no očividne im nebolo dopriate nájsť na ne spoločne odpovede.
”Vonku je plné mesto ľudí,” pokrúti hlavou nad jeho snahou zastaviť ju. Možnože to pre nich bolo vnútri omnoho bezpečnejšie, no nemohli tu jednoducho v tichosti vyčkávať a čakať čo sa bude diať. ”Musím zistiť, čo sa deje,” dodá ešte a pridá do kroku. ”Presne tak, o dôvod viac prečo ísť von,” dodala ešte keď sa cez plece otočila a všimla si, že si k sebe pritiahol niekoľko kameňov. Takže mág, to sa bude hodiť. Len čo však spravila pár krokov vpred, tlaková vlna prešla aj cez skleník a nech sa elfka snažila koľko chcela, hodilo ju to dozadu. Nebol to žiadny strašný pád, to najhoršie sa jej podarilo zjemniť keď dopadla na lakeť, ktorý vďaka koženým chráničom z časti jej uniformy neutrpel tak veľmi ako by mohol. Druhou rukou počas pádu inštinktívne vyletela k meči v pošve a snažila sa ho natočiť tak, aby si pri páde neublížila.
”Ste v poriadku?” uistí sa okamžite a stále ležiac na zemi a opierajúc sa o lakeť sa pretočí tak, aby skontrolovala mága za sebou. Keď sa potom uistila, že je v poriadku, vyskočila opäť na nohy a teraz už náhlivo zamierila k východu, no nedošla ani do polovice svojej cesty a už sa dnu hrnuli ľudia z vonku, kompletne jej zastávajúc cestu a robiac tak pre ňu nemožným dostať sa von. Mohla len dúfať, že jej štvornohému žrebcovi sa podarí dostať do bezpečia samému a neskôr sa nájdu. V tomto ohľade mali zvieratá niekedy viac šťastia a dokázali vycítiť blížiace sa nebezpečenstvo. Jedinou smolou bolo, že mala na sedle pripnutý luk so šípmi.
Zranení ľudia valiaci sa dnu však neboli jediným znepokojívým prvkom, nakoľko sa Dess pred očami začalo formovať stvorenie z kameňov, ktoré si predtým pritiahol k sebe známy-neznámy mág. Elfke prvotne na neho otočila hlavu a chcela sa ho spýtať, či to má na svedomí on, no jediné čo sa mu od nej dostalo bol zmätený pohľad, nakoľko zo stvorenia bolo cítiť temnotu a o chvíľu už útočil na oboch, takže nebola šanca že by si mág vytvoril príšerku, ktorá by mu išla po krku. Elfke nebolo treba hovoriť dvakrát a meč sa jej zablysol v rukách. Stvorenie sa po nej vzápätí zahnalo a Dessielle sa mu ako prvé pokúsila USKOČIŤ z cesty a zároveň dopadnúť tak, aby sa mohla v rámci ÚTOKU zahnať po jednej z reťazí, na ktorej stvoreniu viseli na zelenO planúce a ostro vyzerajúce kamene. Ak niečo malo tie reťaze preseknúť, mohol to byť jedine elfský meč, ktorý bol zo zliatiny tvrdšej ako akýkoľvek iný kov na kontinente. Ak nezaberie ani to, budú musieť s mágom prísť na iný spôsob ako sa z tejto šlamastiky dostať. ”Pozor!” stihne ešte zakričať v snahe varovať mága, no ostáva jej len dúfať, že bude v poriadku. ”Mali by sme to udržať ďalej od ostatných,” zakričí na neho ešte, nakoľko nie sú v skleníku sami a zopár ľudí vyzerá, že by už ďalšie zranenie nezvládlo.

LUMINA

Akonáhle sebou muž trhol, trhla sebou od pohotovosti aj Dessielle a ruka jej vyletela k rukoväti meča, no skôr ako by sa dohnala k nejakému unáhlenému rozhodnutiu uvážila, že toto nie je tá situácia kedy treba tomu druhému rozbiť nos a ruku z meča opäť spustila. Očividne ho len zastihla nepripraveného a nebol dôvod hneď na neho vytiahnúť zbraň. Nie že by podceňovala nejakého záhradníka, práve naopak. Niečo také by spravila jej odporná matka a Des sa silou-mocou snažila byť jej presným opakom. Plus jej také povýšenecké správanie prišlo naozaj škaredé. Na muža sa preto pokúsi znovu usmiať. ”Vynikajúce, tak to mám potom tú správnu osobu,” povie, snažiac sa pôsobiť priateľsky a vľúdne. ”To je od vás milé, naozaj vás nezdržím dlho. Nerada by som vás odtŕhala od roboty viac ako som už stihla doteraz,” prizná a následuje jeho príklad, takže sa po krátkom prikývnutí ohľadom posadenia sa presunula spolu s ním viac dovnútra skleníka a sadla si na voľné miesto, zatiaľ čo sa trošku obzerala po svojom okolí, nakoľko to bola jej prvá návšteva. Všetko vyzeralo celkom obyčajne a tak nejak pokojne, takže sa ľahko hodila do pohody aj Dessielle a pozornosť opäť obrátila na svojho spoločníka.
”Ja sa neponáhľam, ale ako som spomínala, nechcem vás zdržovať od práce. Idem hneď preto rovno na vec. Hľadá muža, elfa, menom Thallan Pawarin. Podľa informácii ktoré mám, sa na tomto mieste pred rokmi zastavil a-” nedohovorila, nakoľko si jej pozornosť vyžiadalo niečo úplne iné. Skleníky potemnili viac než by to bolo obvyklé na obyčajné zatiahnutie mrakmi a vtedy sa ozval škrípot nad ich hlavami. Elfka dvihla pohľad hore a mala pocit, že na sklenej streche zahliadla vtáčie siluety. Zmocnil sa jej nepríjemný pocit a pohľadom rýchlo šibla po záhradníkovi.
”Niečo sa deje,” povedala mu stručne a prudko sa postavila. ”Zostaňte vnútri, hneď som späť,” zdelila mu krátke a veľmi stručné inštrukcie na aké bola sama zvyknutá zo svojho oddielu. Nejak nebrala ohľad na to, že je to v podstate cudzí človek a ona mu tu zvesela rozkazuje. Jej špicaté ušká a ladné pohyby priam kričali ž je elfka a keď si muž k tomu pripísal to ako bola oblečená a nijako neschovávala zbrane, mohol si domyslieť že jednoducho vie čo robí. Možnože mala len blbý pocit a nič sa nedialo, no inštinkt jej vravel preveriť to. Spravila pár krokov smerom k dverám, no potom sa zastavila a na chvíľku vnímala slabé otrasy pod nohami. ”Cítite to?” spýtala sa a na drobný okami sa zastavila, no potom sa zamračila a rukou povnejšie zovrela rukoväť meča. Rezkým krokom smerovala k vchodu do skleníka s odhodlaním výjsť von a zistiť čo sa to vlastne deje.

LUMINA

Cesta Dessielle na ostrov nebola len tak. Hnali ju sem duchovia minulosti, ktorí mladej elfke a členke Girlanov nedopriali pokojný spánok. Des potrebovala zistiť, či sa príbeh jej otca, ktorý pred rokmi záhadne zmizol aj so zvyškom svojho pátracieho oddielu, skončil alebo len čaká na to, že ho jeho dcéra odhalí. Tak či onak, najnovšie stopy ju zaviedli priamo na ostrov kde domy mali nádherná zelené strechy, ktoré sa jagali vo svite slnečných lúčov a pútali na seba pozornosť očí novoprišelcov do mesta. Lumina podporujúca obchod uvítala mladú slečnu zas a znova, zatiaľ čo sa zvyšok jej oddielu rozhodol utáboriť v ľudskom kráľovstve na východe. Po misii v Grimstone totiž smeroval celý oddiel späť do rodného Salangu, no na to im ešte ostávalo prekročiť územie Kazrafanov. Dessielle dostala povolenie na pár dní sa od zvyšku svojej skupiny odpojiť a pridať sa k nim opäť neskôr pred vstupom do Južnej džungle, ktorou prejdú spoločne. Zatiaľ však mala niekoľko dní čas na to, aby sa porozhliadla po meste a povypytovala na skupinu Thallana Pawarina. Síce to už bolo niekoľko rokov, no za skúšku to rozhodne stálo. Jej dočasný, vypožičaný žrebec si to klopýtal cez mesto a pomalým krokom ju niesol najprv k trhom, kde Dess doplnila zásoby jedla a vody a až potom sa spolu vybrali k skleníkom, ktoré boli neďaleko.
”Dobrý chlapec,” potľapkala žrebca po krku a zliezla z neho dole. Veľa vecí so sebou nemala, nakoľko všetko potrebné bolo v sedlových vakoch. Oblečená bola v prieskumnických šatách, typických pre jej prieskumný elfský oddiel. Na každom stene mala po bokoch pripnuté dýky, ktoré jej zanechal otec a na páse mala pripnutý jeden a pol ručný meč, ktorý jej ukul jej starý otec. Tulec so šípmi a aj luk nechala pripnuté na sedle a žrebca priviazala k odstavníku so senom a napájadlom oproti skleníkov, na ktoré sa zamračeným pohľadom pozrela. V krátkosti ešte pohľadila žrebca po krku a až potom mu dopriala zaslúžilý oddych, nakoľko sa sama vybrala ku vchodu do vysokej presklennej budovy. Mesto jej prišlo pomerne rozpálené, no vo vzduchu bolo cítiť aj vlkhoksť a tak usúdila, že nedávno muselo pršať. Vlasy mala výnimočne rozpustené a len kde-tu zapletené v malých copíkoch. Prehodila si ich dozadu na chrbát a kroky nasmerovala vpred rovno za nosom, len čo sa tesne pri vchode stretla muža, ktorý bol od nej a dobrých 15 cenťákov vyšší, a to Des pritom nebola žiadny trpasík.
”Prepáčte,” odkašľala si a trošku sa vystrela. ”Zdravím,” usmeje sa o ničo spoločenskejšie, snažiac sa pôsobiť na muža milo, nakoľko od neho predsa len niečo potrebovala. ”Pracujete v skleníkoch?” spýtala sa vzhľadom na situáciu v akej ho zastihla. ”Rada by som sa vás spýtala pár otázok, nebude to trvať dlho, sľubujem,” pokúsi sa o ďalší drobný úsmev.